Mačacie príbehy 

Jana Bišťanová, alias Mačacia čarodejnica

Basty a myš

Sedím pri počítači a som plne zaujatá ...prácou. O.K. tak nie prácou, priznávam, sledujem na nete video s mačičkami. Ale práca znela lepšie. Zrazu sa za mnou niečo rúti neuveriteľnou rýchlosťou.

Mamina okolo mňa preletí do svojej izby, zaplesne za sebou dvere a len spoza nich na mňa zúfalo kričí: "Basty má myyyš!"

Nijak ma to neprekvapilo, napriek domu plnému mačiek, v špajzy sa občas myš vyskytne a Bastynka ju s radosťou uloví. Ak sa mi podarí ukradnem jej ju vypustím na záhradu. Veď aj myška chce žiť.

Hľadám teda Basty, schováva sa pod kreslom a vrčí. Ani to nie je nič neobvyklé, keď má zaujímavý úlovok, preventívne vrčí, aby jej ho ostatné cice neukradli. Samozrejme niekoľko ďalších mačičiek postáva okolo a trpezlivo čaká, kedy Bastynka stratí ostražitosť, aby jej úlovok mohli šlohnúť.

Vlisujem sa pod kreslo, aby som jej myš vzala, ak sa ešte dá vypustila von, ak už je neskoro, aspoň odstránila.

Basty na mňa pozerá a rozmýšľa, kade by ušla, aby som jej vzácny úlovok neukradla. Už to pozná, vie, že syčanie na mňa nezaberá.

Rýchlym pohybom chňapnem cicu a chystám sa jej zobrať myšku...

Keď zbadám, čo má Basty v papuľke, chytím záchvat smiechu, že nedokážem ani mamine povedať, čo som objavila.

Sedím na zemi, pred kreslom, rehocem sa, Basty na mňa nechápavo pozerá. Vlastne všetky prítomné cice na mňa nechápavo pozerajú.

Áno Bastynka má myš, ale plyšovú, plnenú kocúrnikom.

Bastynka veľmi prosí o svoje obľúbené Leonardo

Syr

Milujem syry a najlepšie sa jedia večer pri počítači. Takže si na večer dávam do zásuvky kus syra, nech je po ruke na občasné odďobkávanie. Toto moje syrové maškrtenie však objavil kocúrik Chvostík a ako sadnem večer k počítaču už je tam, sedí pri zásuvke a hypnotizuje ma nádhernými veľkými očkami.

Samozrejme neodolám a ak mám v zásuvke dám mu kúsok. Chvostík má ale zabudovaný dáky syrový radar a presne vie, či v zásuvke ešte syr je, alebo nie. Pokým ho celý nezjem sedí pri mne a pohľadom mi jasne hovorí: Daj mi syr!

Dohováranie v zmysle, že už mal dosť a syr som si doniesla pôvodne pre seba sa míňa účinkom. Keď sa syr dlho neobjaví pred jeho papuľkou pritvrdí a capne ma labkou. Ak ani to nepomôže dlbne do mňa ňufáčikom. V momente keď spoločnými silami dojeme zásobu syra, Chvostík o mňa stráca záujem a uloží sa k spánku.

Ak sa pre niečo vyberiem do kuchyne, samozrejme ma sprevádza a pri návrate k počítaču pozorne sleduje, či otvorím zásuvku a dám do nej novú zásobu syra. Zriedkavo sa stáva, že nezaeviduje môj presun k počítaču, stačí však otvoriť zásuvku a okamžite je Chvostík pri mne.

Neviete si predstaviť to sklamanie, ak vytiahnem namiesto syra pero a niečo si zapíšem...oprava: niečo sa pokúsim si zapísať.

Pretože Chvostík sa nevzdáva nádeje na syr, ťahá mi ruku s perom, dlbe do mňa ňufáčikom, mňauká... takže musím chcem, nechcem vytiahnuť kúsok syra a za odmenu ma potom nechá zapísať si poznámku.

V prípade, že sa na blízku objaví ďalšia mačička a zo záujmom sleduje, čo sa rozdáva, ako inak, dostane kúsok syra.

Veľká chyba ak ho zvedavo oňucháva a chvíľku zaváha. Nabehne Chvostík a syr jej okamžite zabaví. Aj som sa pokúšala syr nahradiť niečím iným.

Vyskúšala som rôzne mačacie maškrtky. Niektoré mali úspech, nad niektorými ohrnul ňufáčik. No nech mu ponúknem akúkoľvek náhradu, nie je spokojný, kým nedostane svoj syr.

Chvostík veľmi prosí o svoje obľúbené Club 4 paws

Hrnce

Od istej doby nemôžeme nechávať hrnce voľne položené na sporáku. Samozrejme týka sa to len plných hrncov a vôbec nepomôže ak je na nich pokrievka. Máme totiž Felixka. Veľmi zvedavého a veľmi vynaliezavého kocúra.

V dávnych časoch, keď sme ešte netušili, že zakrytý hrniec nie je vôbec ale vôbec chránený, si sedel hrniec na sporáku, len zrazu počujem dáke hrkotanie, bežím do kuchyne, kde sa mi naskytne inak až zábavný pohľad.

Felix stojí na stole vedľa sporáku a labkou sa snaží odstrániť pokrievku z hrnca. Okolo neho niekoľko zvedavých mačacích čakateľov, ticho ho povzbudzujú a Felix ako starousadlík ich nesklame.

V momente je pokrievka na zemi a hrozí to aj celému hrncu. Ešte že už nie je horúci. Po odstránení prekážky v podobe pokrievky postupne všetky mačičky skontrolujú obsah hrnca, už pod mojim dozorom, aby neskončil na zemi rovnako ako pokrievka. "Karfiol" znechutene konštatujú a postupne odchádzajú za inými zábavkami.

Až na Kelka. Ten samozrejme musí jeden kúsok vytiahnuť labkou, oňuchať a odhodiť ho do diaľky.

Na zemi ešte zaujme niekoľko mačičiek, niektorá si aj skúsi odhryznúť v pevnej viere, že pod prvotnou vrstvou zeleniny sa musí nachádzať mäso, či iná zaujívamosť.

Po zistení, že je to naozaj len obyčajný karfiol a nič použiteľné, môže ešte poslúžiť ako hračka, až nakoniec ostáva všetkými cicami nepovšimnutý ležať na zemi a čakať na odpratanie.

Teda aby som bola presná, po dôkladnom skontrolovaní našou mačacou svorkou a strate záujmu aj poslednej cice, nevzdávajúcej sa nádeje, že sa karfiol premení ma kus mäsa, je mi dovolené ho odpratať.

Felixko už s nami nie je, ale pre ostatných veľmi prosí o obľúbené My love

Toaleťák, odveký mačací nepriateľ.

Toaletný papier si stojí na stole v kuchyni a tvári sa že on nič.

Divné, že toaleťák je na stole? Ale nie, keď vezmeme do úvahy, že je to super pomocník na rýchle utretie drobných nehôd, či už spôsobených mačičkami, či nami pri varení. Skôr by som to nazvala nedomyslené, nechať u nás toaleťák len tak voľne ležať na ľahko prístupnom mieste.

Takže si tam tíško stojí, tvári sa nenápadne a chystá sa na strašidelný útok proti nič netušiacim mačičkám.

Už, už ide zoskočiť zo stola a neľútostne zaútočiť, našťastie jeho podozrivé správanie zaevidovali tri mačičky Elmo, Oxanka a Kiarka. Statočná Kiarka sa bleskurýchlo vyšvihla na stôl, zhodila zákerný toaleťák na zem, kde sa naň okamžite vrhli ďalší dvaja mačací bojovníci. Toaleťák zúrivo bojoval, snažil sa ochromiť mačacích bojovníkov omotaním sa okolo nich. Neľútostný boj, kúsky toaleťáku lietajú vzduchom. Toaleťák poskakuje pomedzi mačičky, tie sa naň vrhajú a vôbec ho nešetria. Zaslúži si, nemal provokovať!

Šikovné mačičky po dlhom a ťažkom boji zvíťazili a svet je zas ako má byť. Aspoň kým sa cice nestretnú s ďalším zákerným toaleťákom. Kto vie aké nezhody majú mačičky a toaleťáky medzi sebou, ale tieto strašidelné a dych berúce boje prebiehajú snáď už stáročia po celom svete. Niekto by mal vypátrať prapôvodnú príčinu ich vzájomnej nevraživosti.

Kiarka už s nami nie je, ale pre ostatných veľmi prosí o obľúbené Natural taste

Zemiaky

Vytiahnem vrece zemiakov, donesiem do kuchyne a chystám sa ich čistiť. Niečo ma vyruší, odchádzam a nepremyslene nechávam vrece zemiakov ležať na zemi.

Po mojom návrate, naozaj za pár minút, vidím, že zemiaky zmenili majiteľa.

Zabavil mi ich kocúrik Čiko a veselo sa s nimi hrá. Zvalil sa k nim na zem, prednými labkami vrece drží a zadnými do neho kope.

Keďže mačičky sú super lovci, podarilo sa mu zo sieťovaného vreca vyloviť jeden zemiak. Naháňa ho po kuchyni a ako inak, je pri tom rozkošný.

Čikova činnosť zaujala ďalšie mačičky a Čiko ako pravý gentleman sa o novú hračku rád podelil.

Je to krásne sledovať ich pri hre, ale celkom rada by som už tie zemiaky ošúpala a dala variť. To však nie je také jednoduché, ako si ja predstavujem.

Zemiaky už patria mačičkám a rozhodne sa ich neplánujú vzdať bez boja. Netúžim po nových škrabancoch, namiesto boja skúšam vyjednávať.

V rámci vyjednávania boli ponúknuté výmenou za zemiaky textilné myšky, ktoré si cice privlastnili ...a mali dve hračky. Myšky aj zemiaky.

Príhovor mačičkám, že tie zemiaky fakt potrebujem nezabral. Pokus o ukradnutie aspoň niekoľkých zemiakov takisto stroskotal. Neostávalo iné, než vytiahnuť najväčší kaliber, mäso.

A tak rokovania skončili úspešne. Prebehol výmenný obchod, mäso za zemiaky a spokojnosť bola na oboch stranách.

Čiko veľmi prosí o svoje obľúbené Finefood

Stolík

Dostala som darček. Takú poličku, či stolík s troma poličkami pod sebou, aby som si mala kde ku kreslu položiť kávu, mobil a čo chcem mať po ruke. Nazvime ho poličkostolík.

Nie že by som nemohla sedieť v kresle vedľa stola, ale to kreslo je práve pod oknom, ústiacim do mačacej voliéry, ktoré je celé dni otvorené, či je zima, či teplo. Na opačnej strane chodbičky, kde sedávam je ďalšie kreslo, ale bez možnosti položiť si potrebné veci na dosah. A naťahovať sa k stolu je trochu nepohodlné.

Šikovná vec, tento poličkostolík. Poskladala som si ho podľa návodu, pri čom mi zvedavo asistovali niekoľké cice. Láskyplne píšem asistovali, nie zavadzali.

Prekontrolovali každý šróbik, porátali, či je ich dosť a sledovali, či ich dávam na správne miesta. Gabika musela skontrolovať strednú poličku aj zo spodnej časti, Timko zatiaľ kontroloval vrchnú poličku, jej nosnosť a trvácnosť. Hotovo, všetko poskladané, skontrolované, je to ako má byť.

A už vtedy som mala tušiť, ako to dopadne.

Postavila som stolík ku kreslu, šla si uvariť kávu...

Zatiaľ na spodnej poličke vyrástla mačička Miluška.

Jeeej to je zlaté, spodnú poličku jej prenechám, veď mám ešte dve. Mačička sa pohodlne uložila, pár krát sa ešte pomrvila, kým si našla vhodnú polohu a rozkošne spinká.

Ako čas plynul a neuplynulo ho veľa, vyrástol nám kocúrik Felix aj na strednej poličke.

Ešte stále mi ostáva vrchná polička, hovorím si. V tom momente ponad mňa, smerom k poličke preletí ďalší kocúrik, teda skôr veľký kocúrisko Otík a ja v poslednej chvíli zachraňujem kávu a mobil z vrchnej poličky. Stolík sa pod ním trochu zatrasie, ale drží.

Otík sa skúša vlisovať do pre neho malej poličky, ako keď sa cica skladá do malej krabice. Podarí sa mu stočiť sa pekne do klbôčka, tak šikovne, že mu nevytŕča ani kúsok chĺpka.

Čo povedať na záver? Na stolíkopoličke... kedysi mojej stolíkopoličke pribudli deky, aby cicušky neležali na studených poličkách a ja vraciam do kresla pod okno, naťahujem si čiapku, balím sa do deky.

Ani kreslu pri novom stolíku nie je smutno. Striedajú sa na ňom psíci a cicušky.

Otík veľmi prosí o svoje obľúbené Gussto.

Mäso

Mäso milujú asi všetky mačičky zo všetkých jedál najviac na celom svete. Prinajmenšom väčšina mačičiek. Ako milujúci...majitelia? Nie mačičku nemožno vlastniť, je to osobnosť, skôr ona vlastní nás. Takže ako milujúci ľudia patriaci mačičkám im doprajeme toto obľúbené papanie minimálne raz aj viac krát do týždňa. Iná vec je, že v našej mačacej domácnosti žijú aj cice čisto mäsožravé (rozumej: konzervy nepapajúce), ktorým obdeň musíme kúpiť čerstvé mäsko, pripraviť, nakrájať, podať a strážiť, aby sa najedli naozaj len tie, ktoré konzervy nepapajú.

Teraz však chcem opísať priebeh prípravy mäsa pre všetkých chlpáčov zdielajúcich s nami jednu domácnosť. Cicušky milujú mäso v akejkoľvek podobe. Premrazené, krájané, či mleté a zohriate na patričnú teplotu, alebo uvarené, v prípade kuracích stehien, či celých kurčiat obraté od kostí, pečené, dusené, ...samozrejme prípravu treba striedať, aby jedlo nezovšednelo.

Asi najkomplikovanejšia a mnou najmenej, však cicami najviac obľúbená verzia je surové, premrazené, krájané.

Dnes ideme na to. Vyložím mäso z mrazničky, nechám rozmraziť a v rúre v kelímkoch ohriať na použiteľnú teplotu. Kelímky, dosku na krájanie a nôž si prenesiem do špajze.

Snažím sa sama, bez cicúch prekĺznuť cez čo najmenšiu štrbinu pootvorených dverí. Snažím, netvrdím, že sa mi to aj darí.

O.K. dnes popri mne prekĺzli len tri mačičky. Povykladám ich von, pričom mi tam vbehnú dve ďalšie.

Bastinku vytiahnem z pod police, Felixka zložím z parapety a konečne sa mi podarí ostať v špajzy bez mačacej asistencie.

Začínam krájať mäso... päť kíl mäsa... na malé kúsky. Za sebou počujem, ako niekto skáče na kľučku. Našťastie mám dvere zabezpečené. Aha, tak nemám, občas na to zabudnem. V špajzy sa zrazu ocitne svorka divých šeliem bažiacich po mäse.

V momente mi skáču na stôl a kradnú nakrájané, aj ešte nenakrájané kúsky. Nakrájane zjedia, väčšie kúsky slúžia ako hračka. Keď sa mi podarí opäť vyprázdniť priestor, môžem pokračovať v krájaní.

V polovici práce už ma riadne bolia ruky, začínam mať tendencie krájať stále väčšie kúsky. Priebežne podávam naplnené kelímky mamine do kuchyne, ktorá ich rozdeľuje do misiek hladným šelmičkám.

Otvoriť dvere a podať kelímok tiež nie je ľahká úloha. Opäť hrozí nájazd cicúch do špajze a ich následný export do kuchyne.

Podlieham aj kontrole, mamina mi z času na čas kričí z kuchyne: "Nekrájaj také slony, menšie kúsky", čo ma znormalizuje a zmenšujem veľkosť nakrájaných kúskov.

Tri kilá pokrájané, ruky si už necítim. Vlastne cítim ich až príliš. Túžobne poškuľujem na elektrický mlynček, ale mleté mali minule a potrebujú aj žuť.

Hlavne, krájané mäso majú z mnou nepochopiteľných dôvodov viac v obľube, než mleté.

Krájam teda ďalej. Ostáva posledné kilo a pol toho škaredého, zlého, drzého mäsa. Nie mäso nie je naozaj škaredé, cicám dávame len krásne mäsko, to iba ja ho stále viac nemám rada, povedala by som, že nemám ďaleko k nenávisti.

Pri pohľade naň mám pocit, že kopa nenakrájaného mäsa sa zväčšuje, smeje sa mi a ešte vyzývavo dvíha činky, aby bolo tvrdšie a ťažšie sa mi krájalo.

Spoza dverí už dávno nepočuť zvuky mačacej nedočkavosti, už len lenivo dojedajú, snáď, aby mi spravili radosť, že neprichádzam o ruky márne. Psíky majú so mnou väčší súcit a uspokoja sa aj s trochu väčšími kúskami mäsa.

Dokrájané. Konečne! Víťazoslávne vychádzam... vyplazím sa zo špajze a zajtra hurá na konzervy.

Cecilka veľmi prosí o svoje obľúbené Dolina noteci

Gabika a šunka.

Kto ste čítali knihu Pravidlá života s mačkou, isto si pamätáte príbeh o Veronike, kocúrikovi Didkovi a šunke. Teraz opíšem trochu iný šunkový príbeh.

Aj mačičky, rovnako ako my, majú najradšej to nezdravé, proste to, čo nesmú. A šunka je z týchto zakázaných vecí asi najobľúbenejšia. Ja sa im ani nečudujem, taká kuracia, alebo morčacia šunka je fakt maškrta.

Na druhej strane, ako mnohí určite poznáte, šunka je najúčinnejšia na maskovanie liekov. Vôbec by ma neprekvapilo, keď by raz niektorá cica ma mňa prehovorila slovami: "daj sem dáky liek, aby som dostala šunku".

Niektoré cice len túžobne čakajú, keď zacítia túto dobrotu, niektoré na mňa mňauknú, niektoré sa dožadujú aj dramatickejšie, ale Gabika zvolila úplne neochvejnú taktiku.

Nič zlé netušiac si vyberiem z chladničky šunku, syr a chlieb už držím v druhej ruke. V tom sa prirúti Gabika, rýchlosťou blesku sa po mne vyšplhá a uchmatne mi šunku z ruky. Bola zima a okno do voliéry je celé dni otvorené. Áno, to okno pod ktorým sedávam. Mávam na sebe viac vrstiev oblečenia, čo je dobrá ochrana pred mačacími pazúrikmi, takže horolezectvo Gabiky mi pripadlo roztomilé.

Z pohľadu Gabiky, čo sa podarí raz, môže sa aj druhý, tretí... preto nevynechá príležitosť vyskúšať to vždy, keď vidí v mojich rukách akékoľvek jedlo. Sklamanie nastáva, ak jej ukážem, že v ruke držím niečo iné, nie šunku a dokonca si dovolím niekedy držať niečo úplne neprijateľné, napríklad ovocie. Už s chlpatým útokom rátam, bývam obozretnejšia. Niekedy ju len zložím, niekedy prejdem kuchyňou s mačacím príveskom a ponúknem Gabike inú maškrtu ako náhradu, niekedy sa jej opäť podarí dosiahnuť svoj cieľ.

Horšie časy pre mňa nastali, keď sa oteplilo a nebývam už zabalená v niekoľkých vrstvách odevov. To už riadne cítim pazúriky šplhajúce sa po mne. Než sa otočím od chladničky kontrolujem, či Gabika nie je nablízku.

Až raz... bola nablízku. Nie hneď a to spôsobilo stratu mojej ostražitosti. Po pár krokoch kuchyňou, je Gabika zrazu predo mnou. Pozerajú na mňa velikánske krásne oči, zadoček sa šteluje k skoku... V panike kričím nie nie nieeeee...výskok a šplh... syčím od bolesti, snažím sa tenké šaty odtiahnuť čo najďalej od seba. Cúvam cez celú kuchyňu a ocitám sa na zemi, zadkom v mačacom záchode. Chlieb držím stále v ruke. Gabika ležérne, ako dáma príde až k mojej ruke, odstráni mi šunku z chleba a spokojne odchádza.

Asi na leto prestanem jesť šunku.

Gabika už s nami nie je, ale pre ostatných veľmi prosí o obľúbene Vieska zagroda

Voliéra

Nechcem sa chváliť, ale postaviť cicám voliéru bol jeden z mojich najlepších nápadov. Cicušky ju naozaj milujú. Najradšej by v nej boli vo dne v noci. V lete sa vyhrievajú na slniečku, v zime skúmajú sneh. Dokonca aj keď prší aspoň tam nakuknú a rýchlo dnu.

Vždy je vo voliére aspoň pár mačičiek a priebežne sa striedajú.

Večer voliéru zatvárame, aby tam neboli bez dozoru. Voliéra je v noci prázdna, okno zatvorené.

To sa ale ani trochu nepáči cicuškám.

Každý večer spolu hráme hru "dostaň cice z voliéry." Niektoré dajú na láskyplné zavolanie, väčšina sa tvári, že nepočujú. Presne vo chvíli, kedy majú ísť dnu je toľko nových zaujímavých vôní vonku a toľko vecí tam treba preskúmať.

Táto akcia si vyžaduje dvoch ľudí. Jeden stojí pri okne, aby sa už cice nevracali do voliéry, druhý ide von a zaháňa ich.

Mám aj pomocníka Bobyho, ktorý s očividnou radosťou vybehne von so mnou a šteká, s úmyslom zahnať cice z voliéry dnu, na čo mu cice z vysoka kašlú, zato moje uši trpia.

Väčšina mačičiek je už vnútri, niektoré tento proces poznajúc samé vojdú dnu, niektoré až po pobúchaní po pletive.

Vždy sa však nájdu tvrdohlavci, na ktorých nič neplatí. Chcem, nechcem musím vojsť do voliéry a posledné cice manuálne povkladať do okna.

Ráno netrpezlivo prešľapujú pri okne a hovoria mi "Tak už otvooooor".

V momente ako okno do voliéry otvorím nahrnú sa tam, akoby tam cez noc napadali pečené kurčatá. Podľa počasia buď sa vyhrievajú na slniečku, alebo len skontrolujú, či je všetko tak, ako to večer nechali a vrátia sa dnu. Veľmi radi ležia na drevenom veľkom mostíku, ktorý spája okno s voliérou. Niekedy je tento mostík tak obsadený, že ďalšie cice majú problém prejsť.

Podľa toho kto robí na mostíku "štopeľ" prechádzajúce cice buď naozaj len prejdú, alebo preletia mostíkom, za syčania štopľujúcej cice. Po ceste pozhadzujú zo stola, čo sa dá, zo mňa si spravia odrážadlo, nevynechajúc pazúriky, však aby sa im nešmýkalo.

Super je, ak je vonku popršané a tráva ešte nie je dosť vyrastená.

Taký jarný dáždik spraví z voliéry miestami bahnisko, čo cicám vôbec neprekáža a my máme krásne vyzdobenú bielu parapetnú dosku vzorom mačacích labiek.

Samozrejme nekonči to pri parapete, obsiahne to kreslo, stôl, cez ktorý prejdú, dlážka... atď. Ak náhodou ešte prší, nie veľmi silno, je pre naše cice očividne velikánska zábava behať do voliéry a vzápätí naspäť.

V takýchto prípadoch by som ocenila na parapete stierače, ako v aute.

Timko veľmi prosí o svoje obľúbene Pan mjasko.

Chlpatí zlodeji

Na záver jeden psí príbeh.

S našimi psíkmi je sranda. Čepi (ta menšia) si všetko schováva do pelieškov, do kresla, všade, kde sa dá niečo schovať pod textíliu. Občas aj mačacie hračky, ale hlavne všetky žuvacie maškrty. S radosťou si donesie aj z vonka konárik a schová do pelieška.

Boby zas všetky maškrty zahrabáva v záhrade. Momentálne vyplienil Čepinkynu zásobáreň, nabral si plnú papuľku a ku dverám, že pusti ma von. Samozrejme hneď poklady zahrabať. Na to vyštartuje Čepi a v momente, keď sa Boby spokojný so svojou prácou vráti dnu, sa ona vypýta von a pátra po jeho skrýšach. Čo nájde donesie zas dnu a tento kolobeh sa opakuje až kým predmetnú maškrtu nezjedia.

Aj ich stravovacie návyky majú osobitý štýl. Samozrejme majú hneď pri sebe zbor zvedavých mačičiek a každá z nich si vždy myslí, že psíci majú niečo lepšie. Moja mamina, položí misky na zem a to by normálne malo stačiť. Ale nie pri Bobym a Čepi.

Nastáva prehováranie: Bobynko papaj, je to mňam. Dobré mäsíčko. Čepi, neobzeraj sa a pekne papaj. Kam to zas ideš? Najprv sa napapaj, potom môžeš behať. Na Bobyho to väčšinou platí, Čepi si počká na ďalšiu časť a tou je spev. Vznikajú pesničky ako " Čeeepi, Čepinka, len mi pekne papinkaj. Mňam, mňam, mňam, všetko popapám, ani kúsok nenechám. Ham, ham, papáme, jedlu pokoj nedáme..." Ak je dobré počasie a cice sú veľmi dotieravé, psíci jedia vonku. Verím, že sa na pesničkách zabáva pol dediny, minimálne tí, bývajúci na okolí. Ale neprekvapili by ma večerné výlety vzdialenejších susedov, exkurzie k nášmu domu v čase kŕmenia psíkov.

Psíci budú vďační, ak by ste im kúpili ich oblúbené mäsko