Mäso milujú asi všetky mačičky zo všetkých jedál najviac na celom svete. Prinajmenšom väčšina mačičiek. Ako milujúci…majitelia? Nie mačičku nemožno vlastniť, je to osobnosť, skôr ona vlastní nás. Takže ako milujúci ľudia patriaci mačičkám im doprajeme toto obľúbené papanie minimálne raz aj viac krát do týždňa. Iná vec je, že v našej mačacej domácnosti žijú aj cice čisto mäsožravé (rozumej: konzervy nepapajúce), ktorým obdeň musíme kúpiť čerstvé mäsko, pripraviť, nakrájať, podať a strážiť, aby sa najedli naozaj len tie, ktoré konzervy nepapajú.

Teraz však chcem opísať priebeh prípravy mäsa pre všetkých chlpáčov zdielajúcich s nami jednu domácnosť. Cicušky milujú mäso v akejkoľvek podobe. Premrazené, krájané, či mleté a zohriate na patričnú teplotu, alebo uvarené, v prípade kuracích stehien, či celých kurčiat obraté od kostí, pečené, dusené, …samozrejme prípravu treba striedať, aby jedlo nezovšednelo.

Asi najkomplikovanejšia a mnou najmenej, však cicami najviac obľúbená verzia je surové, premrazené, krájané.

Dnes ideme na to. Vyložím mäso z mrazničky, nechám rozmraziť a v rúre v kelímkoch ohriať na použiteľnú teplotu. Kelímky, dosku na krájanie a nôž si prenesiem do špajze.

Snažím sa sama, bez cicúch prekĺznuť cez čo najmenšiu štrbinu pootvorených dverí. Snažím, netvrdím, že sa mi to aj darí.

O.K. dnes popri mne prekĺzli len tri mačičky. Povykladám ich von, pričom mi tam vbehnú dve ďalšie.

Bastinku vytiahnem z pod police, Felixka zložím z parapety a konečne sa mi podarí ostať v špajzy bez mačacej asistencie.

Začínam krájať mäso… päť kíl mäsa… na malé kúsky. Za sebou počujem, ako niekto skáče na kľučku. Našťastie mám dvere zabezpečené. Aha, tak nemám, občas na to zabudnem. V špajzy sa zrazu ocitne svorka divých šeliem bažiacich po mäse.

V momente mi skáču na stôl a kradnú nakrájané, aj ešte nenakrájané kúsky. Nakrájane zjedia, väčšie kúsky slúžia ako hračka. Keď sa mi podarí opäť vyprázdniť priestor, môžem pokračovať v krájaní.

V polovici práce už ma riadne bolia ruky, začínam mať tendencie krájať stále väčšie kúsky. Priebežne podávam naplnené kelímky mamine do kuchyne, ktorá ich rozdeľuje do misiek hladným šelmičkám.

Otvoriť dvere a podať kelímok tiež nie je ľahká úloha. Opäť hrozí nájazd cicúch do špajze a ich následný export do kuchyne.

Podlieham aj kontrole, mamina mi z času na čas kričí z kuchyne: „Nekrájaj také slony, menšie kúsky“, čo ma znormalizuje a zmenšujem veľkosť nakrájaných kúskov.

Tri kilá pokrájané, ruky si už necítim. Vlastne cítim ich až príliš. Túžobne poškuľujem na elektrický mlynček, ale mleté mali minule a potrebujú aj žuť.

Hlavne, krájané mäso majú z mnou nepochopiteľných dôvodov viac v obľube, než mleté.

Krájam teda ďalej. Ostáva posledné kilo a pol toho škaredého, zlého, drzého mäsa. Nie mäso nie je naozaj škaredé, cicám dávame len krásne mäsko, to iba ja ho stále viac nemám rada, povedala by som, že nemám ďaleko k nenávisti.

Pri pohľade naň mám pocit, že kopa nenakrájaného mäsa sa zväčšuje, smeje sa mi a ešte vyzývavo dvíha činky, aby bolo tvrdšie a ťažšie sa mi krájalo.

Spoza dverí už dávno nepočuť zvuky mačacej nedočkavosti, už len lenivo dojedajú, snáď, aby mi spravili radosť, že neprichádzam o ruky márne. Psíky majú so mnou väčší súcit a uspokoja sa aj s trochu väčšími kúskami mäsa.

Dokrájané. Konečne! Víťazoslávne vychádzam… vyplazím sa zo špajze a zajtra hurá na konzervy.